MatuLIENUSICKA

Piatok, podvečer... Maťo sa hnal aj z Ivom do krčmi veď je piatok večer, stresy v práci všetkeho veľa, ale v piatok si krčmovanie proste odpustiť nemohol. Bolo leto, z betónu sálalo teplo a hnali sa zaprášeným mestom, uponáhľaní a spotený ľudia utekali niekam, najebané deti sa už potácali domov. Predsa bol na ulici niekto kto tam nezapadal, bol akoby z iného sveta zo svojho vlastného... „Vidíš tu trosku?“ Spýtal sa Maťo Iva... „Pome preč, lebo mi ešte pokazí náladu...“ a pridal do kroku. Bolo teplý letný večer ale ona mala na sebe dlhú čiernu sukňu z ktorej jej trčali na kosť vychudnuté nohy, aj keď bolo niečo cez tridsať mala mikinu a čierne ťažké boty,steely. „Ide naším smerom...“ Len tak utrúsil Ivo. Zrazu začalo pršať a osoba pred nimi začala tancovať nevideli jej do tváre stále bola pred nimi, stále im bola otočená chrbtom... Nevšímala si zhrozené pohľady ľudí na okolo... Pozerala do oblohy a nechala dážď padať na seba... Z ničoho nič sa zapotácala a spadla.

 

„ Nestalo sa jej nič..?.“ Spýtal sa Ivo, načo dostal odpoveď... „nechaj ju tak aj tak sa ponáhľame.“ Ivovy to však nedalo... Rozbehol sa k nej... a odhrnul z tváre dlhé hnedé vlasy...  Chvíľu sa pozeral na ňu akoby ju odniekadial poznal... Asi o sekundu sa mu v hlave otvoril správna zásuvka, spoznal ju... „Maťo...? Maťo!? Maťo tak poď sakra sem...“ Aj keď nie z veľkým nadšením dovliekol sa za ním. To čo zbadal mu vyrazilo dych... TOTO naozaj nečakal... Nemusel otvárať v hlave správne zásuvky spoznal ju hňeď... Prečo... nebol schopný myslieť na nič iné iba prečo? Prečo tu a hlavne prečo takto? Desať rokov dúfal, že ju ešte niekedy stretne zmizla mu tak rýchlo... a už sa mu neozvala, často chodil na miesta kam chodili spolu a vždy aj po desiatich rokoch tajne dúfal, že ju tam stretne... Otvoria sa dvere a vpláva do miestnosti, zacíti jej vôňu, usmeje sa na neho a spýta sa či si môže prisadnúť... Odídu potom spolu, nikdy sa jej neozval, spočiatku mu to nedovolila jeho hrdosť a presvedčenie ktorého sa držal, neskôr sa bál ozvať, aj keď vedel, že ona to nespraví.

 

Otvorila oči... Neverila tomu čo vidí a tak ich rýchlo zavrela, lebo sa bála, že tomu snu uverí, za tú sekundu jej hlavou preletel film, zábery, fotky z minulosti. Zdalo sa jej ,že má halucinácie, že sa preniesla v čase a zas leží na lavičke pod novým mostom a čaká na neho kým doplachtí z roboty aby spolu behli do čajovne, alebo aby spolu nádherneničnerobili.

 

Uvedomila si, že už namá pätnásť, že uš ju nikdy neobíjme, že už nije... Prebrala sa späť do svojho života a späž bola v svojom slabom tele. Spomenula si na ten rozchod kedy sa zaprisahala, že už nikdy neuverí žiadnemu chlapovi, a hlavne vete milujem ťa. Na pokus o samovraždu, zazu znova videla matku plakať a otca kričať, na nemocnicu, kde ju dievča na izbe naučilo ako lietať. Potom to už išlo dole vodou. Prestala chodiť do školy, odišla z domu lebo sa nemohla pozerať na to ako jej rodičia trpia, ako ich strašne sklamala, oni chceli ekonómku v obleku ktorú predstavia kolegom a nafúknu sa a povedia... toto je moja dcéra a ona bola zasratá feťáčka, nedokázali ju pochopiť a ani podrežať, trápili sa pre to a ona to vedela, takto je im lepšie, teraz už dcéru nemajú.

 

Našla si ju Nina, vedela, že sa niečo deje ale aj jej sa hanbila pozreť sa do očí.O mesiac ju našla skrúcať sa v absťákoch pred jej vchodom. Odvtedy bývali spolu. Spoločne sa ťahali na dno, raz jedna, raz druhá ale nikdy nespadli tak hlboko aby sa mohli odraziť až hore...